Rodinná terapia
Dopad traumy na dieťa:
„Trauma zničí dieťaťu vnímanie sveta, podobne ako keď mu kameň rozbije okno na jeho izbe. Rozbité sklo reprezentuje kusy zážitkov dieťaťa. Jeden kus skla môže predstavovať obrazy hádok matky a otca. Ďalší predstavuje sladkú štipľavú vôňu marihuany. Tretí kus predstavuje tlak na hrudi dieťaťa keď mu divoko bije srdce, rýchlejšie a rýchlejšie až pokým dieťa nemá pocit že exploduje. Štvrtý predstavuje prenikavý hlas hnevu. A piaty slová hnevu, prekliatia a obscénnosti triafané ako kopije keď rodičia bojujú.
Všetko spolu, trauma je neznesiteľná. Aby dieťa prežilo, musí sa rozbiť na kusy. Na kusy, ktoré sa nemôžu pospájať dokopy aby dieťa nezaplavili. Trauma funguje ako rozbité zrkadlo (Gill, 1991, 1996) odrážajúc rozbitý svet dieťaťa a zničenú identitu (Kagan, 2004)“.
Pod traumou je často chápaná závažná udalosť. Trauma znamená ohrozenie väzby pre dieťa a tak ohrozenie jeho základného bezpečia. Na spektre traumatizácie je pre dieťa najhoršie ak bola väzba prerušená, resp. nebola. Alebo ak je väzba chladná, to znamená bez emócií zo strany rodičov, či už pozitívnych alebo negatívnych. Ako je uvedené v definícii vyššie, zranenie dieťa zvládne tak, že si ho oddelí do tzv. Emocionálnej časti, ktorá sa ukryje. Môže to byť napríklad strach keď rodičia medzi sebou bojujú. Na to aby dieťa mohlo s týmto strachom žiť a prežiť, potrebuje si vytvoriť svoje vlastné bezpečie. To môže byť čokoľvek, napríklad že bude agresívne aby sa cítilo v bezpečí. Alebo sa uzavrie.
Väčšinou ma oslovia rodičia kvôli dieťaťu ktoré sa prejavuje navonok – agresivitou,
klamstvami, porušovaním pravidiel apod. Potom sú tu však aj deti ktoré sa uzavrú, navonok sú poslušné, tiché, no traumy môžu mať aj takéto prejavy. To je potom v neskoršom veku prejavené ako sebapoškodzovanie, fóbie, depresia, úzkosť. Tie skryté traumy sú oveľa závažnejšie, poslušné a tiché deti sa u psychológa málokedy vyskytnú.
Pokiaľ mám pomôcť dieťaťu, potrebujem pracovať v prvom rade s celou rodinou, následne s rodičmi, a s dieťaťom až ako s posledným článkom. Rodičia sú najväčší liečitelia dieťaťa, nie psychológ. Ten im môže povedať ako to majú urobiť. Keď ma osloví rodič (vo väčšine prípadov je to matka) ohľadom dieťaťa, je potrebné aby najskôr prišli spolu celá rodina. Z toho vidím a určím, čo je potrebné zmeniť v prostredí dieťaťa. Následne pracujem s rodičmi. Žiadne dieťa ani dospievajúci nie sú problematickí. Iba reagujú na prostredie. Takže sa pýtam čo je potrebné zmeniť alebo zlepšiť v prostredí? Premýšľam o celom rodinnom systéme, nie iba o dieťati.
Navonok sa dieťa môže prejavovať ako agresívne, nerešpektuje žiadne pravidlá, klame apod. Ale čo sa deje vo vnútri dieťaťa? Deťom hovoríme čo smú a čo nesmú. To je v poriadku pre zdravé deti. Ale pre traumatizované deti toto nestačí, ich mozog je poškodený. Traumatizovaným deťom sa nevyvinula schopnosť vyhodnotiť príčinu a dôsledok, cítia sa ako odpad, že nie sú dosť dobré. Tu je
potrebné pracovať s týmito pocitmi.
Pokiaľ je dieťa traumatizované už v novorodeneckom období prejavuje sa to symptómami ako problémy s príjmom potravy, zvýšenými teplotami, nočnými morami, emocionálnym zaplavením, odmietaním dotykov. V neskoršom veku majú problémy s plánovaním času, dochvíľnosťou, učením. Zákazy a tresty tu nefungujú nakoľko tie oslovujú mozgovú kôru. Traumatizované dieťa trestom a zákazom nerozumie, iba uňho posilňujú pocit že za nič nestojí. Ten pochádza z emocionálnej a fyziologickej pamäti dieťaťa. O tom však dieťa hovoriť nevie lebo sa mu aktivuje pravá hemisféra a tam nie je centrum pre rozprávanie. 99 percent detí je odporúčaných do terapie kvôli problémom v správaní. Trauma nemôže byť zabudnutá, je v bunkách. Ak napríklad dieťa neustále klame a budeme ho za to trestať a dohovárať mu, iba sa to vystupňuje. Za klamstvami je strach,
presvedčenie že nie som dobré také aké som. Je potrebné pracovať v prvom rade s celou rodinou aby sme zistili zdroj takejto reakcie na strane dieťaťa.
Traumatizované deti môžu byť uzavreté vo svojom svete. Je pre nich často jediným bezpečím. Také deti nevnímajú a nepočujú, javia sa dokonca ako hluché. Na jeden strane je úžasné že sa deti vedia odpojiť od zranení a to im pomáha prežiť. Neskôr sa však takéto odpojenia prejavujú vo forme symptómov. Deti nie sú schopné zdravo fungovať nakoľko je ich osobnosť rozpadnutá. Potrebujeme
im pomôcť integrovať tieto časti. Dieťa potrebuje bezpečnú väzbu ktorou má byť rodič. Bez nej sa bude stále odpájať a hľadať nezdravé spôsoby prežitia záťaže.
Najranejšia a komplexná trauma zasahuje do vývinu mozgu dieťaťa. Tieto zmeny často aktivujú mozgový kmeň a dieťa reaguje útokom, únikom alebo zamrznutím. Zároveň sa deaktivuje mozgová kôra s funkciami ako je vnímanie, intelekt, plánovanie, uvedomenie si dôsledkov svojho správania atď.
Staršie deti sa stotožnia so svojim problematickým správaním, dáva im možnosť prežitia v rodine: „Ja som zlý, no a čo!“ Problematické správanie dáva dieťaťu silu, moc a schopnosť kontrolovať ľudí okolo. Na problematické správanie dieťaťa je potrebné pozrieť sa cez jeho minulosť a rodinný systém ktorý ho obklopuje.
Symptomatické a dysfunkčné správanie dieťaťa môže byť súčasťou celkovej symptomatológie rodiny. Je potrebné zistiť fungovanie rodiny, jej celkovú dynamiku, väzby medzi jednotlivými členmi rodiny. Pochopenie, empatia a podpora sú pre traumatizované deti nevyhnutné ako v rodine, tak v škole.
Transgeneračné prenosy zohrávajú takisto veľmi dôležitú úlohu. Ak sme nedostali lásku, empatiu a podporu od svojich rodičov, nemáme ju. A tak ju nemôžeme dať našim deťom nakoľko nie je. Najviac pre svoje deti urobíme ak si vyliečime svoje vlastné zranenia a traumy. Potreba pripútania k rodičom je najzákladnejšou potrebou. Takisto ako potreba starostlivosti. Väčšinou o dieťa. Cez pochopenie a vyliečenie svojho „vnútorného dieťaťa“ pochopíme aj vlastné dieťa a budeme sa tak vedieť naň napojiť. S tým Vám veľmi rada pomôžem.