Párové poradenstvo
S pármi, ktoré sú v konflikte, boji, kríze, pracujem už takmer 20 rokov. Podľa výskumov trvá páru približne 6 rokov kým osloví odborníka. Často je to aj dlhšie obdobie. Na jednej strane chcú zlepšiť svoj vzťah s partnerom, na druhej strane chcú vyhrať svoj boj nad ním. Je to boj, ktorý nemá víťaza, a často si ani neuvedomujú, že bojujú. Cítia sa vyčerpaní, frustrovaní, nepochopení, podvedení
a zranení. Mali inú predstavu o partnerstve a manželstve. Takýto pár prichádza za odborníkom. Sú to dvaja zúfalí bojovníci, ktorí mali tie najlepšie úmysly pre seba aj pre vzťah. Ale ako plynul čas. a prichádzali problémy, zamotávali sa stále viac a viac do vzorcov svojich osobností, a tak prichádzajú za odborníkom lebo sa nevedia pohnúť. A nevedia ani kam sa pohnúť.
Prvoradou úlohou je zistiť čo sa deje, urobiť diagnostiku vzťahu. Vychádzam z prístupu pozitívnej psychológie resp. psychológie tzv. reziliencie (psychická odolnosť). Tento prístup nehľadá diagnózu, ale pýta sa „Čo chýba tomuto človeku/páru z toho čo obsahuje zdravý a funkčný vzťah? Je to prístup, ktorý skúma duševne zdravých jednotlivcov a funkčné a šťastne páry a na základe toho je vypracovaný systém duševného zdravia. Takže sa skôr pýtam: „Čo je potrebné zmeniť/zlepšiť?“ Cieľom je, aby sa partneri vzájomne lepšie pochopili, aby boli schopní získať určitý nadhľad a pozerať sa na boje a problémy s odstupom, ako vzdialený pozorovateľ. Úspech záleží od toho, do akej miery sme ochotní prijať to, že naše najlepšie úmysly môžu byť, a často aj sú pre partnera zraňujúce. To môže byť jedno slovo, pohľad, tón hlasu, čokoľvek. Väčšinou sa obhajujeme a nie sme ochotní vzdať sa presvedčenia, že môj dobrý úmysel môže aj zraniť. Bohužiaľ, ak zostaneme pri obhajovaní seba, tak strácame toho druhého. Závisí to aj od našej sebaúcty. Tu vidím veľmi rýchlo, či pár má alebo nemá šancu. Ak sa budú iba hájiť a nebudú ochotní prijať to, že partnera zraňujú a aj sa pozrieť na to akým spôsobom, tak sa vzťah rozpadne, resp. bude založený na boji o moc. Veľmi pozorne sledujem práve takúto nerovnováhu vo vzťahu. Už od prvej chvíle ako ma pár osloví, ako vstúpi do miestnosti, ako si sadne, či je očný kontakt apod. Napríklad si pár sadne na sedačku a muž vyloží medzi seba a ženu mobil, diár, prípadne notebook. Počas sedenia opakovane pozrie do mobilu. Oslovím to s tým, že som si všimla, že je medzi nimi mobil a práca, a opýtam sa ako si to mám vysvetliť? A pár mi povie rovno čo je potrebné zmeniť. Žena začne rozprávať že muž je stále na mobile, v práci, vôbec nemajú žiadny čas pre seba… Alebo muž rozpráva o tom že sa cíti nemilovaný, zraňovaný, pod paľbou útokov, hovorí to ticho a v strachu. Žena ihneď útočí a ponižuje ho. Oslovím to s tým, že som si všimla, že muž sa bojí rozprávať, a keď vysloví čo cíti, tak príde útok. Ako si to mám vysvetliť? Vysvetlia mi že muž sa práve kvôli takejto reakcii bojí rozprávať, žena si ani neuvedomuje že útočí, vnímala iba to že s ňou partner nechce komunikovať.
V oboch prípadoch môžu nastať dva scenáre. V prvom môže muž povedať, že musí byť stále na mobile, veď je predsa doma, nebude na tom nič meniť. V takom prípade nemám ako pomôcť. V druhom prípade mi žena môže povedať že ona neútočí, je to pre ňu normálna komunikácia a je jeho problém, že mu to vadí. Tam tiež nemám veľmi ako pomôcť. Alebo to prijmú a majú ochotu to meniť. Potom môžeme pokračovať ďalej. Pár dostáva domáce úlohy. Kvôli obsahu, a aj kvôli tomu, aby som videla, či sú ochotní robiť zmeny. Aby sa ten druhý cítil lepšie, či im na vzťahu záleží. Terapia sa deje medzi sedeniami. Napríklad pár, ktorý spolu netrávi čas, spoločné majú už iba povinnosti a výchovu detí, dostane úlohu venovať sa jeden druhému každý deň desať minút, v presne stanovený čas. Prídu na ďalšie sedenie a buď mi povedia že úlohu robili a čo im priniesla, vtedy viem že je šanca nájsť cestu k sebe. Alebo úlohu nerobili, alebo iba jeden bol ochotný. Vtedy sa pýtam kvôli čomu. Možno je už neskoro, jeden alebo obaja nemajú záujem pracovať na sebe a na vzťahu. Ak zvládnu aj tento krok, môžeme sa posunúť ďalej a hlbšie. To ďalej a hlbšie znamená aj individuálnu prácu na
sebe.
Úspech pároveho poradenstva a terapie závisí od toho, nakoľko je každý ochotný pracovať sám na sebe. Ďalším krokom je analýza osobnosti a jej vplyv na vzťah. Analyzujem kompas, ktorý je na jednej strane tvorený tzv. Raným varovným systémom, ktorý obsahuje naše podvedomé obavy a strachy, to najhoršie čo sa mi môže stať a musím sa tomu vyhnúť za každú cenu, aby som sa dostal do tzv. Fiktívneho bezpečia. To sú moje podvedomé očakávania od partnera. Takisto analyzujem spôsoby ako sa dostávam z Raného varovného systému do Fiktívneho bezpečia, to je moje správanie navonok. Spoločne to s párom prejdeme a tak získajú hlboký vhľad do svojich osobností, do podvedomia. Takisto z toho vyplynie dynamika konfliktu a aj to čo je potrebné zmeniť smerom k zdravému a funkčnému vzťahu. Z analýz ďalej vyplynú aj prípadné traumy a bloky, ktoré potom individuálne spracúvame cez EMDR terapiu. Ukážky čiastkových analýz osobností môžete nájsť v príbehoch z praxe.
Individuálne poradenstvo
Negatívne zážitky a traumy z detstva sa často začínajú vyplavovať práve vtedy, keď sa žena vydá alebo muž ožení. Môže sa tak udiať aj v inom vývinovom období človeka a v inej forme vzťahu akým je manželstvo. Ten záväzok nám dáva pocit bezpečia – už sme akoby stabilizovaní. Je to podobné, ako keď človek počas krízovej udalosti funguje na autopilota. Najprv musí vyriešiť tú situácia, až potom, keď je už stabilizovaný, sa mu začína vracať ten dramatický zážitok a potrebuje ho
spracovať. Presvedčenie, že naše pôvodné rodiny nemajú vplyv na naše manželstvo a my to budeme mať inak ako naši rodičia, je mylná.
Už počas vnútromaternicového vývinu máme tzv. Fyziologický alebo Plazí mozog. Je to časť mozgu, ktorá má za úlohu chrániť našu fyzickú existenciu. To znamená, ak sme v strese, zaktivuje sa práve táto časť, aby sme boli schopní prežit a dostať sa do bezpečia. Plod vníma čo prežívá matka a otec, nakoľko jeho život závisí od nich, od toho aký je medzi nimi vzťah. Pokiaľ sa vyskytne niečo stresujúce, napríklad žene povedia, že bude mať možno postihnuté dieta. Žena potom prežívá úzkosť, plod to zaznamená ako ohrozenie života. Žena prežívá celé tehotenstvo úzkosť, pretože nevie, či jej dieťa bude zdravé. Takéto dieťa sa narodí a stále plače, nevie zaspať, odmieta prijímať potravu. Už počas vnútromaternicového vývinu si plod vpečatil úzkosť, jeho život je v ohrození, vníma že s ním nie je niečo v poriadku, že nie je dobré také aké je. Úzkosť tak tvorí základ osobnosti takéhoto dieťaťa. EMDR terapia spracováva aj toto obdobie, je to základ osobnosti, takéto spomienky máme uzamknuté v tele keďže plod už má vyvinutý tzv. Fyziologický mozog. Alebo bola matka odmietaná od svojej matky, bude prežívat depresiu, pocit že nie je dosť dobrá. To sa takisto prenesie na plod a vpečatí sa to do základu osobnosti dieťaťa. Spracovávanie cez EMDR z tohto obdobia je často sprevádzané fyziologickými prejavmi jako je napr. ťažoba v rukách, bolesť hlavy, žalúdočná nevolnost a pod. To všetko sa uloží do fyziologickej pamäti. Osobnosť človeka nevzniká po narodení, ale už pred ním.
Do troch rokov života sa vyvinie tzv. Emocionálny mozog. Je to najdôležitejšie obdobie v našom živote. Do troch rokov vznikne naša osobnost. V tomto období dieťa nerozlišuje medzi matkou a sebou, sú prepojené na sto percent, dieťa je akýmsi hrdinom empatie. To čo prežívá matka, a sekundárne aj otec, prežívá aj dieťa. Tak ako seba vníma matka, tak sa vníma aj dieťa. Emocionálna pamäť zaznamená ako sa vo vnútri cíti matka aj otec, aký je medzi nimi vzťah. V tomto období však ešte nemáme vyvinuté najvyššie funkcie, takže si to nevieme vysvetlit. A keďže náš život závisí od odičov, držíme s nimi loajalitu. Tá znamená, že to dieťa obráti proti sebe. Napríklad muž opustil ženu do veku troch rokov dieťaťa, takéto dieťa zaznamená, že muži sú tí ktorí opustia, ale zároveň to obráti proti sebe „muž ma opustil protože ja nie som dosť dobrá, so mnou niečo nie je v poriadku.“ A zároveň na sto percent prežívá bolesť matky. Pre dieťa je jediným možným bezpečím obviniť seba, potom sú dobrí tí ostatní a tak sa môže vyvíjať. Vytvorí si svoje Fiktívne bezpečie.
Ako posledný sa vyvíja tzv. Kognitívny mozog. Už rozlišujeme medzi sebou a matkou, začíname vnímať aj iných ľudí, prijímame vedomosti, vyhodnocujeme. Takisto sa vyvíjajú obranné mechanizmy. Ak je vo fyziologickej aj emocionálnej pamäti záznam „Ja nie som dosť dobrá, muž ma opustí“, tak mozog vyhodnotí, čo je pre mňa bezpečné. A keďže je našou základnou potrebou potreba pripútania sa, teda vytvorenie väzby, môj mozog vyhodnotí, že budem prijímaná a milovaná
ak budem všetko robiť správne, ak nepôjdem do konfliktu, ak budem „dokonalá“. Vtedy ma muž neopustí. Vo vzťahu budem submisívna, nepoviem čo cítim, budem sa snažiť vyhovieť a nech sa zo strany muža stane čokoľvek, obrátim to proti sebe a obviním seba.
Ak sme mali traumatické a blokujúce zážitky, ktoré mali dopad na náš vývin, tak potom je manželstvo akousi stabilizáciou, bezpečím. Takisto je to väzba, a človek je cicavec, základnou potrebou je potreba pripútania sa. Najskôr k rodičom, neskôr k partnerovi. Tak ako sme sa napájali na rodičov, tak sa budeme aj vo vzťahu. Napríklad žena zažívala od detstva verbálne násilie zo strany otca a ignoráciu zo strany matky (ako dôsledok matkinej depresie). Dieťa je vždy loajálne voči rodičom a v takomto prípade to obráti proti sebe. Prebieha to na úrovni emocionálnej pamäte, ktorá sa vyvíja skôr ako rozum, to znamená že takéto dieťa (dievča) cíti strach z otca, chráni sa pred ním, no zároveň potrebuje byť prijímané a milované. Takto sa potom v dospelosti bude napájať na muža vo vzťahu. Vo vzťahu sa bude chrániť pred mužom, nebude napr. chcieť uzavrieť manželstvo, žiť s ním, bude chcieť zostať vo svojom bezpečí, takáto žena nevie milovať muža lebo má vpečatené, že väzba s mužom je ohrozujúca. Vždy keď sa chce muž priblížiť spustí sa jej tzv. „Raný varovný systém“ ktorý hovorí „pozor, utekaj, bráň sa, príde zranenie“. Buď si vyberie muža ktorý bude verbálne násilný a odmietajúci, alebo, ak stretne dobrého muža, tak všetky strachy a hnevy ktoré mala voči otcovi sa aktivujú. Cez mamu má vpečatené že násilie má žena prijímať. Že žena nemá žiadnu hodnotu a hranice zraňovania neexistujú. A že nech muž urobí čokoľvek, na vine je žena. Aj preto sa vtedy často začínajú uvoľňovať a dostávať na povrch zážitky aj traumy z hĺbky našej osobnosti, ktoré sme zažili a ani si ich na vedomej úrovni nepamätáme. Individuálna práca na sebe je šanca na osobnostný rast a zmenu.
Najskôr s klientom prejdeme jeho podrobnú analýzu. Už počas toho si začína uvedomovať vplyvy zo svojej pôvodnej rodiny, svoje vlastné opakujúce sa vzorce správania, ich generačný prenos. To nám pomôže lepšie identifikovať na čo je potrebné zamerať sa. Nasleduje samotné spracovávanie cez EMDR, ktoré prináša postupnú zmenu vo vzťahu k sebe, zranenia sa liečia, začíname inak reagovať, vážiť si samého seba. To prináša zmeny v okolí. Tým, že meníme seba, meníme aj okolie. Narastajúcu sebeúctu nemusí okolie zvládať. Najmä keď sme boli obklopení ľuďmi, ktorí ju tiež nemajú. Ja ju už mám a to môže spôsobovať aj útoky zo strany okolia, chce nás mať tam kde predtým. Môžeme aj stratiť kamarátov, vzťah, niekedy aj prácu. Zbavujeme sa chybných vzorcov z minulosti, často s nimi odchádzajú aj ľudia. Vytvárame si úplne nový život, tu prichádzajú strachy
z budúcnosti. No vo vnútri cítime pokoj, veríme si. Nie je to však jednoduchý proces. Je to ako s fyzickými zraneniami. Ak sme ich roky iba prekrývali, a potom ideme k lekárovi, najskôr ich musí vyčistiť a to bolí. Tak je to aj s ranami na duši. Prekrývali sme ich, postupne narastali a poškodenia boli stále väčšie a väčšie. Po rokoch ich začíname čistiť a to bolí. Po vyčistení môže prísť vyliečenie, cítime sa pokojne, bez bolesti.
Práca s neverou
Nevera je najčastejšie prezentovaný problém pre páry, ktoré oslovia odborníka. Párový terapeuti uvádzajú, že 50-60% párov v terapii prichádza kvôli nevere. Z mojej vlastnej skúsenosti je toto číslo ešte vyššie.
Samotná definícia nevery je dôležitým ukazovateľom toho, či má pár prechádzajúci neverou. šancu na vyliečenie. Nevera nie je príčinou rozpadu vzťahu, príčinou je spôsob, akým sa partneri správajú po odhalení nevery. A tu sa dostávame k samotnej definícii. Vo svojej praxi som už počula veľmi veľa vysvetlení a obhajovaní nevery zo strany podvádzajúceho. Bránime sa prijať že sme podviedli a druhého zranili, obranné mechanizmy máme zapnuté na najvyššie obrátky. Potom od klientov počujem „To nebola nevera lebo ja som nechcel byť neverný, stalo sa to náhodou“, alebo „To nebola nevera lebo išlo iba o sex, neboli v tom city“, alebo „To nebola nevera lebo sme si iba písali“, a takto by som mohla pokračovať. Pokiaľ podvádzajúci neprijme to, že to nevera bola, môže získať to, že sa obháji, ale definitívne stratí toho druhého. Pretože mu vlastne hovorí že nič meniť nebude a znova to urobí, znova zraní. Lebo to vlastne nevera preňho nebola.
Dnes sa už za neveru nepovažuje pohlavný styk, ale všetko čo sa deje v utajení a čo ohrozuje záväzok alebo dôveru. Každý jeden človek, ktorý bol podvedený uvádza, že nie samotná nevera, ale klamstvá a tajnosti ktoré ju sprevádzali boli najhoršie.
Základné charakteristiky nevery
– Nevera môže byť najlepšia vec ktorá sa páru stala. Je to ako budíček „vstávajte, niečo tu nie je v poriadku!“
– Čo je často zle pochopené je to, že nie nevera je zlá, ale aj to čo k nej viedlo, sú to často problémy ktoré neboli nikdy vyslovené a prediskutované. Nevera je dôsledok, nie príčina problémov.
– V bolesti, zrade, hanbe, vine môže nevera otvoriť príležitosť na pochopenie a vyriešenie toxických a chronických problémov.
– Pozitívna zmena vyžaduje veľa času. Času ktorý je vyplnený prácou páru.
– Veľa párov sa obráti na terapeuta. Ak všetko čo urobíme je, že začneme liečiť bolesť, znemožníme páru využiť príležitosti, ktoré sa vynorili s neverou. Stratiť takúto príležitosť je pre našich klientov tragédia. Aby sme im mohli pomôcť musíme mať víziu toho čo je možné. Príležitosti na zmenu vyplývajú z nedoriešených záležitostí v minulosti.
– Nie všetky páry sa rozhodnú využiť túto príležitosť, a iba veľmi málo bude schopných pozrieť sa na ne krátko po odhalení nevery. Avšak, už na úvodnom sedení im môžeme navrhnúť, aby nerobili žiadne rozhodnutia ohľadom ukončenia vzťahu až pokiaľ obaja nepochopia ako sa do takejto krízy dostali.
– Nie všetky páry chcú alebo sú ochotné obnoviť ich manželstvo po nevere a nie všetky by mali byť obnovené. Niektoré manželstvá už zašli príliš ďaleko, niektoré sú príliš bolestivé, a niektoré ani vôbec nemali vzniknúť. Avšak, mnoho párov túži po pozitívnej zmene. Nemusia vedieť, že takáto zmena je možná alebo ako ju urobiť. Je potrebný nejaký čas aby si usporiadali a zvážili svoje ďalšie kroky. – Vhodná liečby závisí od typu nevery. Páry ktoré chcú pracovať na manželstve sú vhodné na párovú formu terapie. Pre tých ktorí majú väčšiu stratu seba, individuálna terapia je primárna forma, v kombinácii s párovou.
– V procese terapie hlavné faktory ktoré ovplyvňujú to, či kríza je využitá produktívne sú atribúty klienta a zručnosti, presvedčenia a charakteristiky terapeuta. Mimo terapie tiež vplývajú kamaráti, rodina a iní odborníci, lekári, právnici apod.
Faktory ovplyvňujúce neveru:
– Najčastejšou príčinou nevery je slabé emocionálne spojenie medzi partnermi. Často sú to roky neriešené problémy, ktoré viedli k vzájomnému odcudzeniu sa. Partneri aj chceli komunikovať, ale mohli si priniesť zlé komunikačné vzorce zo svojich pôvodných rodín. Často je to presvedčenie, že je lepšie niečo nepovedať aby som druhého nezranil, mnoho ľudí si agresívnu komunikáciu a prejav hnevu pletie s otvorenosťou. Väčšinou je to kombinácia osobnostných aj vzťahových faktorov.
– Často je to tzv. slepá dôvera, to znamená že sme presvedčení o tom, že nám sa to nemôže stať a tak prehliadame vzájomné vzďaľovanie sa, to ako sa partner cíti. No pokiaľ otvorene nekomunikujeme, vytvárame tak priestor na to aby si jeden alebo obaja partneri začali hľadať blízkosť mimo vzťahu.
– Nevery nie sú rovnaké. Každý z piatich typov je charakterizovaný určitou dynamikou. Je tam malý súvis so sexom ako takým. Súvisí to so zámerom (často nevedomým) vyriešiť existujúci problém. Napríklad Vyhýbanie sa konfliktu – nevera znamená zámer dostať nevyslovené problémy na povrch. Vyhýbanie sa intimite – táto nevera je hnaná strachom dostať sa príliš blízko k partnerovi a byť tak príliš zraniteľný. Závislosť od sexu je spôsob ako potlačiť bolesť a vyplniť vnútorné prázdno. Rozdelené Self predstavuje boj medzi racionálnym Ja ktoré sa
snaží robiť veci správne a odmietaným emocionálnym Ja. Úniková nevera je používaná na ukončenie vzťahu tými, ktorí majú problém s ukončením.
– Existuje aj tzv. Balance affair, to znamená nevera na vybalancovanie. Tu sa podvádzajúci cíti nahnevaný, necíti ľútosť ani bežné pocity po odhalení nevery. Dlhodobo sa cítil vo vzťahu odmietaný a ignorovaný. Od partnera sa úplne vzdialil a začal nový vzťah. Po odhalení nevery je prekvapený reakciou partnera, myslel si že ho už nechce, že ich vzťah skončil.
– Veľmi často sa vyhýbame ťažkým témam tak, že potláčame vlastné emócie a potreby. A ešte častejšie ich ani nevieme vyjadriť resp. ani nevieme, že by sme o nich mali hovoriť. To znamená, že seba dávame vo vzťahu bokom, hovoríme tým sebe aj partnerovi že na mne vlastne nezáleží. Toto je vždy súčasťou nevery.
– Je stále akýmsi klišé považovať racionalitu a ovládanie emócií za to lepšie. Prejavenie emócií je ešte stále spájané s niečím slabým, hysterickým, ženským. Treba reagovať chladne a racionálne. To takisto vedie k vzájomnému vzďaľovaniu sa. A potom príde niekto, kto sa zaujíma o to čo cítime a prežívame, a nemá potrebu kontrolovať každý náš pocit. A nevera je na svete.
– Môže ísť samozrejme aj o závislosť od sexu, tu si podvádzajúci napĺňa bolestivú prázdnotu z detstva. Mechanizmus je rovnaký ako u iných závislostí.
– Návšteva odborníka môže byť takisto posledným krokom. Vzťah som už ukončil ale nechcem prevziať zodpovednosť za jeho ukončenie. Nie som schopný vyjadriť svoj strach.
Samotná práca s neverou pozostáva z niekoľkých štádií:
Štádium reakcie po odhalení nevery
Páry prichádzajú do terapie po odhalení nevery. K jej odhaleniu nevedie „šiesty zmysel“ ale reálne zmeny v správaní na strane podvádzajúceho. Jeho energia je investovaná do utajovania. Tajnosti sú pre každý vzťah toxické. Takže sa do vzťahu pomaly vkrádajú pocity neistoty, strachu z odhalenia, depresia z toho že klamem niekoho koho milujem, vytesňovanie problémov atď. Aj páry v ktorých sa nevera nikdy neodhalí žijú v klamstvách. Podvádzaný si takisto do poslednej chvíle
nepripúšťa, že mu je partner neverný. Obaja tak žijú v klamstve a popieraní problémov. Postupne cítime neistotu, kladieme otázky a odpovede sa nám nedostávajú. Začíname hľadať odpovede. Najčastejšie a najrýchlejšie ich nájdeme v mobile alebo v počítači. Nie je to kontrola a narušenie súkromia druhého. Je to obrovská neistota a z nej vyplývajúca úzkosť, keď cítime že sa niečo deje
a nevieme čo. Emotívnejšia udalosť v páre ako odhalenie nevery neexistuje. Všetko sa nám rozpadá, dôvera je zničená. Prichádza strach, hnev, zranenie, neistota. Stratili sme všetko v čo sme verili. Pochybujeme o sebe, o vzťahu, o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Nevera už dnes patrí medzi
traumatické udalosti. To znamená, že podvedení často vykazujú symptómy posttraumatickej stresovej poruchy – nespia, nejedia, majú zmeny nálad a správania, nočné mory, nevedia sa sústrediť, spustia sa im zdravotné problémy ktoré nikdy nemali a mnohé ďalšie. Niekedy je potrebná spolupráca lekára. Táto fáza trvá priemerne pol roka.
Krízový manažment
Keď je témou s ktorou pár prichádza na terapiu nevera, väčšinou vstupujú do terapie v kríze. Terapeutické sedenie môže byť emocionálne zahlcujúce aj pre najskúsenejších odborníkov. Prvým krokom je pomôcť páru upokojiť sa a znovu získať určitú stabilitu a poriadok. To zahŕňa najmä prijatie toho, že sa nevera stala. Tu sa v začiatkoch práce s párom často stretávam s tým, že podvádzajúci nechce prijať fakt že bol neverný. Pokiaľ bude trvať na tom že to nič neznamenalo, nie je to pár vhodný na terapiu. Časom by sa to znova zopakovalo. Pre oboch je potrebné prijať, že sa stala nevera, že reakcie na strane podvedeného je potrebné prijať ako prirodzené a venovať sa im. Krízový manažment obsahuje prácu so surovými emóciami, ktoré odhalenie nevery sprevádzajú. Takisto je potrebné spracovať traumu aby sa nerozvinula do ťažších symptómov. Ak to podvedený potrebuje,
dostane voľný prístup do telefónu, prípadne počítača podvádzajúceho. Nie je to kvôli kontrole ale kvôli budovaniu dôvery. Rozhovory o nevere si pár dohodne na presne vymedzené dni a časy. Z dôvodu, aby aj podvedený vedel, že bude mať priestor, a aj podvádzajúci bude vedieť kedy sa o nevere budú rozprávať. Konkrétne opatrenia na zamedzenie eskalácie hnevu a neistoty určí odborník spolu s párom podľa ich potrieb a podľa toho čo je vhodné.
Po prekonaní traumatického dopadu nevery sa môžeme posunúť ďalej:
Po prekonaní prvotného dopadu nevery a určenia krízového režimu prechádzame
k individuálnym a vzťahovým faktorom. To znamená k dvom jednotlivcom ktorí tvoria vzťah. Pár už vie zdieľať ťažké emócie, vedia ako sa majú správať keď je podvedený zaplavený ťažkými emóciami. Pochopili, že úprimnosť je jediná liečba a prevencia nevery. Aj podvádzajúci začína hovoriť o sebe, o tom čo ho vo vzťahu trápilo a trápi. Vieme už o aký typ nevery ide. Pokiaľ je to závislosť od sexu, je
potrebné liečiť ju ako ktorúkoľvek inú závislosť na pracovisku, ktoré je k tomu určené. V prípade že išlo o únikovú neveru, vzťah sa ukončí. Vlastne skončil už predtým ako vyhľadali odborníka. Tu takisto môže každý pokračovať individuálne.
Je veľa rizikových faktorov ktoré môžu mať vplyv na vzťah. Môžu byť situačné (napr. strata zamestnania, presťahovanie kvôli práci, ochorenie rodičov apod. Osobnostné rizikové faktory môžu zahŕňať duševné a fyzické ochorenie, ako napr. depresia alebo úzkosť, čo môže mať dopad na vzťah. Poruchy osobnosti takisto môžu zvýšiť riziko nevery. Terapeut by mal brať do úvahy aj biologické faktory ako ochorenie alebo podmienky súvisiace s vekom. Takže terapeut musí urobiť podrobnú analýzu jednotlivcov. Pokiaľ v podrobných osobnostných analýzach zistíme zážitky, traumy alebo bloky z minulosti, ktoré ovplyvňujú vzťah a prispievajú tak k vytvoreniu priestoru na neveru, je potrebné spracovať ich aj individuálnou formou.
Nevera sa často vyskytuje v rámci kontextu vzťahových problémov. Terapeut musí zhodnotiť vzťahové roly a očakávania, komunikačné vzorce, spôsob riešenia konfliktov, stratégie riešenia problémov, aktivity podporujúce vzťah a emocionálnu a fyzickú intimitu. Problémy v ktorejkoľvek z týchto oblastí zvyšujú pravdepodobnosť nevery. Napríklad, pretrvávajúci konflikt alebo nevyriešené
rozpory môžu viesť k emocionálnej vzdialenosti. Tá zvyšuje šance partnerov na hľadanie emocionálnej blízkosti mimo primárneho vzťahu.
Zistili sme, že emocionálna vzdialenosť je často vytvorená a udržiavaná tak, že pár používa hnev a konflikt. Hnev je často emócia na povrchu. Je za ňou skrytá bolesť, strach, strata, vina, hanba apod. Avšak, bez uvedomenia si týchto emócií, veľa párov má tendenciu pretrvávať vo svojich interakciách na úrovni hnevu a konfliktu radšej, ako by sa spojili na hlbšej emocionálnej úrovni. Vyjadrovanie hnevu neznamená bezpečie, ani nepozýva partnerov k tomu aby počúvali s porozumením. Hnev prináša seba obraňujúce odpovede a tie udržiavajú emocionálnu vzdialenosť.
Transgeneračné faktory môžu tiež zohrávať dôležitú úlohu. Nevera môže byť niečo „zdedené“ po našich predkoch. Je to dedičstvo, ktoré môže odovzdávať otec na syna, matka na dcéru. Tu je potrebné zhodnotiť rodinné tajomstvá, výskyt nevery, postoje k nevere, spôsoby riešenia konfliktov a odhalenia nevery, nefunkčné komunikačné vzorce apod. To všetko môže ovplyvniť výskyt nevery.
Kontext:
Po oslovení prvotného dopadu nevery, druhé štádium sa zameriava na pomoc páru preskúmať a pochopiť kontext nevery. Toto štádium je akoby srdcom terapie a vyžaduje najviac času. Zranení partneri (niekedy aj tí čo podviedli) sa nevedia pohnúť vpred pokiaľ nemajú kompletnejšie a zmysluplnejšie pochopenie toho prečo sa nevera stala. Vysvetlenia nevery pomáhajú páru rozhodnúť sa či chcú vzťah udržať, čo je potrebné zmeniť, alebo či sa majú posunúť vpred tým že
vzťah ukončia.
Druhé štádium práce s neverou má páru poskytnúť zrozumiteľný príbeh toho ako a kvôli čomu sa nevera stala. To znamená, že obaja chápu ako sa medzi nimi vytvoril priestor na neveru. Každý napíše príbeh ich vzťahu s porozumením, môže to byť vo forme uceleného textu alebo poznámok. Dôležité je aby tomu obaja porozumeli. To zvyšuje dôveru a pocit bezpečia. Poznajú rizikové faktory, vedia ako a kvôli čomu sa u nich nevera vyskytla. Na základe toho môžu urobiť
potrebné zmeny a vytvoriť prevenciu nevery do budúcnosti.
Toto je štádium práce s neverou v ktorom sa vyjasní či pár má spoločnú cestu alebo sa rozídu. Je potrebné obom zdôrazniť, že na neveru neexistujú žiadne dôvody. To znamená, že podvádzajúci je vždy zodpovedný za svoje rozhodnutie podviesť. Faktory ktoré ovplyvnili výskyt nevery neznamenajú výhovorky alebo dôvody podviesť. Takisto keď analyzujeme faktory na strane podvedeného, ktoré
mohli vytvoriť vo vzťahu vyššiu zraniteľnosť voči nevere, neznamená to, že ho z nevery obviňujeme alebo že by bol jej príčinou. Žiadna nevera nedáva zmysel! Nevera je vada charakteru. Práca s podvádzajúcim je o budovaní charakteru. Kvôli tomu môže terapia v tomto štádiu priniesť vyjasnenie smerom k rozpadu vzťahu. Napríklad ak nie je ochota prijať zodpovednosť za vlastné správanie, zostaneme akoby v obviňovaní druhého a presunieme zodpovednosť na vonkajšie faktory, alebo hlbšie individuálne vzorce osobnosti s ktorými je potrebné pracovať individuálne. Napríklad nízka sebaúcta spôsobuje to, že nebudem komunikovať otvorene. Naďalej budem vlastné zranenia a hnevy dusiť v sebe, zo strachu o stratu druhého, zo strachu z reakcie apod.
Pokiaľ pár porozumie tomu ako vytvoril priestor na neveru, podvádzajúci preberie
zodpovednosť za vlastné rozhodnutie podviesť a obaja zmenia rizikové osobnostné aj vzťahové vzorce, znamená to, že vo vzťahu sa znova buduje dôvera, pocit bezpečia a prevencia voči nevere v budúcnosti.
Môžeme sa posunúť do ďalšieho štádia ktorým je Odpustenie:
Veľmi často chcú podvádzajúci odpustenie po samotnom odhalení nevery. Uvádzajú „veď som sa už tisíckrát ospravedlnil, už sa to určite nikdy nestane“. A chcú urobiť hrubú čiaru, viac o tom nerozprávať. Podvedený má potom výčitky svedomia že nevie odpustenie prijať, nerozumie svojim posttraumatickým stavom a reakciám a uvádza že „sa s tým musím vysporiadať sám“. Takéto správanie je veľmi typické no bohužiaľ koniec vzťahu je tu zaručený. Budú sa iba viac a viac vzďaľovať, hnev sa bude zvyšovať, klamstvá sa budú nabaľovať. Ako vidíte je potrebná dlhá cesta k odpusteniu.
Odpustenie je kľúčové na vyliečenie vzťahu. Tu je dôležitá práca oboch partnerov smerom k odpusteniu. Každý ma úplne inú definíciu odpustenia. Môže to byť miestami turbulentné, pár tu potrebuje podporu a optimizmus smerom k odpusteniu. Dôležité na strane podvádzajúce je, či plne uznal dopad nevery, či má výčitky svedomia, či je ochotný zmeniť rizikové vzorce správania a či je ochotný spolupracovať. Na strane podvedeného je dôležité, či je ochotný počúvať, či sa snaží pochopiť faktory ktoré ovplyvnili výskyt nevery, či je ochotný prijať to, že aj napriek nevere nebol vzťah iba zlý ale mal aj dobré kvality a či je schopný rozpoznať aj iné problémy, ktoré mohli prispieť k výskytu nevery.
Je potrebné hľadať faktory, ktoré pár spájajú a dôvody kvôli ktorým chcú zostať spolu. Pár zvyšuje svoju empatiu, túžbu zostať spolu zatiaľ čo je potrebné znížiť faktory ktoré to môžu brzdiť. Tými sú najmä hnev, hanba a strach.
Na odpustenie sa každý pozerá inak. Podvádzajúci chce odpustenie čo najskôr, zatiaľ čo podvedený dlho nie je schopný si odpustenie čo i len predstaviť. Tiež sa môže báť že odpustením sa na neveru zabudne a bude znova podvedený. Odpustenie vyžaduje zmeny od oboch. Zmeny v správaní, vo vyjadrovaní emócii a v spolupráci.
Toto štádium môže brzdiť zlá definícia odpustenia či už na strane klientov alebo terapeuta, môže byť spájané s náboženstvom, so zabudnutím, ospravedlnením nevery. Odpustenie neznamená zabudnutie ani ospravedlnenie nevery. Neznamená to že stratím svoje morálne hodnoty, budem tolerovať neveru. Nevera nie je niečo čo môže byť zabudnuté alebo akceptované, môže to byť iba odpustené. Na odpustenie je potrebná vysoká úroveň záväzku a naozaj úprimné ospravedlnenie. To sa skladá z úprimného prijatia dopadu nevery, úprimných výčitiek svedomia a záväzku ku zmene. Zvýši sa tak empatia. Vylieči sa poškodenie vzťahu. Neznamená to, že sa na neveru zabudne. Už navždy sa stane určitým mementom, udalosťou v histórii páru.
To čo môže zabrzdiť proces odpustenia je narcizmus, hanba, obviňovania, utrpenie, hnev a strach na strane jedného alebo oboch partnerov. Tu je potom znova potrebné pracovať aj individuálnou formou.
O nevere by som vedela písať ešte veľmi dlho, snažila som sa Vám aspoň trošku priblížiť prácu ktorú pár po odhalení nevery čaká. Práca po odhalení nevery trvá v priemere dva roky. Bez tej práce čas nič nezahojí a ani Vás to neposilní. Práve naopak. Úzkosť a nedôvera sa budú prehlbovať a narastať. Bohužiaľ, sme veľmi ovplyvnení aj sociálnym kontextom. To znamená ako je nevera prezentovaná v médiách, v literatúre, vo filme, ako sa o nej komunikuje medzi ľuďmi. Už len tá
pomyselná „hrubá čiara“ a čarovné heslo „zatloukat, zatloukat, zatloukat“ priviedlo mnoho párov k zbytočnému ukončeniu vzťahu. Nevera je najťažšou ranou pre vzťah, zároveň neznamená jeho automatický koniec alebo že celý vzťah bol zlý. Po ťažkej práci môže prísť sladká odmena. Tou je vzťah založený na úprimnosti, empatii a hlbšom pochopení seba, partnera a nášho vzťahu. Alebo ukončenie nefunkčného vzťahu. Môžeme tak pochopiť seba a posunúť sa smerom k zdravšiemu fungovaniu.
Rodinná terapia
Dopad traumy na dieťa:
„Trauma zničí dieťaťu vnímanie sveta, podobne ako keď mu kameň rozbije okno na jeho izbe. Rozbité sklo reprezentuje kusy zážitkov dieťaťa. Jeden kus skla môže predstavovať obrazy hádok matky a otca. Ďalší predstavuje sladkú štipľavú vôňu marihuany. Tretí kus predstavuje tlak na hrudi dieťaťa keď mu divoko bije srdce, rýchlejšie a rýchlejšie až pokým dieťa nemá pocit že exploduje. Štvrtý predstavuje prenikavý hlas hnevu. A piaty slová hnevu, prekliatia a obscénnosti triafané ako kopije keď rodičia bojujú.
Všetko spolu, trauma je neznesiteľná. Aby dieťa prežilo, musí sa rozbiť na kusy. Na kusy, ktoré sa nemôžu pospájať dokopy aby dieťa nezaplavili. Trauma funguje ako rozbité zrkadlo (Gill, 1991, 1996) odrážajúc rozbitý svet dieťaťa a zničenú identitu (Kagan, 2004)“.
Pod traumou je často chápaná závažná udalosť. Trauma znamená ohrozenie väzby pre dieťa a tak ohrozenie jeho základného bezpečia. Na spektre traumatizácie je pre dieťa najhoršie ak bola väzba prerušená, resp. nebola. Alebo ak je väzba chladná, to znamená bez emócií zo strany rodičov, či už pozitívnych alebo negatívnych. Ako je uvedené v definícii vyššie, zranenie dieťa zvládne tak, že si ho oddelí do tzv. Emocionálnej časti, ktorá sa ukryje. Môže to byť napríklad strach keď rodičia medzi sebou bojujú. Na to aby dieťa mohlo s týmto strachom žiť a prežiť, potrebuje si vytvoriť svoje vlastné bezpečie. To môže byť čokoľvek, napríklad že bude agresívne aby sa cítilo v bezpečí. Alebo sa uzavrie.
Väčšinou ma oslovia rodičia kvôli dieťaťu ktoré sa prejavuje navonok – agresivitou,
klamstvami, porušovaním pravidiel apod. Potom sú tu však aj deti ktoré sa uzavrú, navonok sú poslušné, tiché, no traumy môžu mať aj takéto prejavy. To je potom v neskoršom veku prejavené ako sebapoškodzovanie, fóbie, depresia, úzkosť. Tie skryté traumy sú oveľa závažnejšie, poslušné a tiché deti sa u psychológa málokedy vyskytnú.
Pokiaľ mám pomôcť dieťaťu, potrebujem pracovať v prvom rade s celou rodinou, následne s rodičmi, a s dieťaťom až ako s posledným článkom. Rodičia sú najväčší liečitelia dieťaťa, nie psychológ. Ten im môže povedať ako to majú urobiť. Keď ma osloví rodič (vo väčšine prípadov je to matka) ohľadom dieťaťa, je potrebné aby najskôr prišli spolu celá rodina. Z toho vidím a určím, čo je potrebné zmeniť v prostredí dieťaťa. Následne pracujem s rodičmi. Žiadne dieťa ani dospievajúci nie sú problematickí. Iba reagujú na prostredie. Takže sa pýtam čo je potrebné zmeniť alebo zlepšiť v prostredí? Premýšľam o celom rodinnom systéme, nie iba o dieťati.
Navonok sa dieťa môže prejavovať ako agresívne, nerešpektuje žiadne pravidlá, klame apod. Ale čo sa deje vo vnútri dieťaťa? Deťom hovoríme čo smú a čo nesmú. To je v poriadku pre zdravé deti. Ale pre traumatizované deti toto nestačí, ich mozog je poškodený. Traumatizovaným deťom sa nevyvinula schopnosť vyhodnotiť príčinu a dôsledok, cítia sa ako odpad, že nie sú dosť dobré. Tu je
potrebné pracovať s týmito pocitmi.
Pokiaľ je dieťa traumatizované už v novorodeneckom období prejavuje sa to symptómami ako problémy s príjmom potravy, zvýšenými teplotami, nočnými morami, emocionálnym zaplavením, odmietaním dotykov. V neskoršom veku majú problémy s plánovaním času, dochvíľnosťou, učením. Zákazy a tresty tu nefungujú nakoľko tie oslovujú mozgovú kôru. Traumatizované dieťa trestom a zákazom nerozumie, iba uňho posilňujú pocit že za nič nestojí. Ten pochádza z emocionálnej a fyziologickej pamäti dieťaťa. O tom však dieťa hovoriť nevie lebo sa mu aktivuje pravá hemisféra a tam nie je centrum pre rozprávanie. 99 percent detí je odporúčaných do terapie kvôli problémom v správaní. Trauma nemôže byť zabudnutá, je v bunkách. Ak napríklad dieťa neustále klame a budeme ho za to trestať a dohovárať mu, iba sa to vystupňuje. Za klamstvami je strach,
presvedčenie že nie som dobré také aké som. Je potrebné pracovať v prvom rade s celou rodinou aby sme zistili zdroj takejto reakcie na strane dieťaťa.
Traumatizované deti môžu byť uzavreté vo svojom svete. Je pre nich často jediným bezpečím. Také deti nevnímajú a nepočujú, javia sa dokonca ako hluché. Na jeden strane je úžasné že sa deti vedia odpojiť od zranení a to im pomáha prežiť. Neskôr sa však takéto odpojenia prejavujú vo forme symptómov. Deti nie sú schopné zdravo fungovať nakoľko je ich osobnosť rozpadnutá. Potrebujeme
im pomôcť integrovať tieto časti. Dieťa potrebuje bezpečnú väzbu ktorou má byť rodič. Bez nej sa bude stále odpájať a hľadať nezdravé spôsoby prežitia záťaže.
Najranejšia a komplexná trauma zasahuje do vývinu mozgu dieťaťa. Tieto zmeny často aktivujú mozgový kmeň a dieťa reaguje útokom, únikom alebo zamrznutím. Zároveň sa deaktivuje mozgová kôra s funkciami ako je vnímanie, intelekt, plánovanie, uvedomenie si dôsledkov svojho správania atď.
Staršie deti sa stotožnia so svojim problematickým správaním, dáva im možnosť prežitia v rodine: „Ja som zlý, no a čo!“ Problematické správanie dáva dieťaťu silu, moc a schopnosť kontrolovať ľudí okolo. Na problematické správanie dieťaťa je potrebné pozrieť sa cez jeho minulosť a rodinný systém ktorý ho obklopuje.
Symptomatické a dysfunkčné správanie dieťaťa môže byť súčasťou celkovej symptomatológie rodiny. Je potrebné zistiť fungovanie rodiny, jej celkovú dynamiku, väzby medzi jednotlivými členmi rodiny. Pochopenie, empatia a podpora sú pre traumatizované deti nevyhnutné ako v rodine, tak v škole.
Transgeneračné prenosy zohrávajú takisto veľmi dôležitú úlohu. Ak sme nedostali lásku, empatiu a podporu od svojich rodičov, nemáme ju. A tak ju nemôžeme dať našim deťom nakoľko nie je. Najviac pre svoje deti urobíme ak si vyliečime svoje vlastné zranenia a traumy. Potreba pripútania k rodičom je najzákladnejšou potrebou. Takisto ako potreba starostlivosti. Väčšinou o dieťa. Cez pochopenie a vyliečenie svojho „vnútorného dieťaťa“ pochopíme aj vlastné dieťa a budeme sa tak vedieť naň napojiť. S tým Vám veľmi rada pomôžem.